Príchod františkánov do Nižnej Šebastovej 


V 17. storočí arcibiskup Peter Pázmaň svojimi opatreniami pri rekatolizácii Uhorska inšpiroval aj ostatných biskupov. Tak cirkevná hierarchia, ako aj katolícka šľachta zakladali pre františkánov nové kláštory. Jedným z takýchto kláštorov bol aj kláštor v Nižnej Šebastovej. Františkáni - observanti - v roku 1634 prišli do Nižnej Šebastovej na pozvanie grófky Kataríny Pálffyovej, vdove po kráľovskom palatínovi Žigmundovi Forgáčovi. V roku 1636 im dala postaviť kostol a kláštor. Františkánsky kostol je zasvätený menu Preblahoslavenej Panny Márie. No v už v roku 1644 heretici prepadli kláštor a krutým spôsobom zavraždili františkána Mikuláša Körmendyho. V čase tököliovskej revolty v roku 1672 františkáni znovu veľa vytrpeli od heretikov, ktorí nenávideli všetko to, čo bolo katolícke. V roku 1693 bol kláštor zasiahnutý bleskom a vyhorel. Za krátky čas bol zreštaurovaný. V roku 1947 a 1948 bol zreštaurovaný aj kostol a vedľa kostola bola postavená nová veža z milodarov veriacich. Kláštor do roku 1950 spravoval miestnu farnosť a päť filiálnych kostolov. Po likvidácii reholí farnosť spravujú diecézni kňazi. Františkáni sa do Nižnej Šebastovej už viac nevrátili. Budovu kláštora predali štátu, ktorý tu zriadil sídlo Štátneho oblastného archívu.

Vzbura v Šebeši 


V Šebešskom františkánskom kláštore mali zamestnanca Prokopa Šteglíka, ktorému však chceli dať pre neprístojné chovanie výpoveď. Prepustený služobník preto zanevrel pomstou na svojich chlebodarcov. Spomenul si, že jeden z pátrov šebešského kláštora, Agap Malkuššák, sa kedysi bol vyslovil o prezidentovi republiky, že on za kacíra, za odpadlíka omšu slúžiť nebude. Šiel a udal to četníctvu, ktoré začalo pod vedením nadporučíka K. Dvořáka viesť proti P. Malkuššákovi vyšetrovanie. V piatok 3. júla odobral sa do kláštora, aby s obvineným spísal zápisnicu. Ľud videl ísť žandárov do kláštora, dozvedel sa o vyšetrovaní a ktosi bol pustil do sveta správu o tom, že pátra Agapa chcú zatknúť. Šebeščanom nebolo viac treba, v celej dedine sa nehovorilo o ničom, iba o tom, že žandári chcú pozatvárať františkánov. Pomaly sa pred kláštorom zhŕkol celý dav s palicami, motykami, podľa niektorých výpovedí aj s kosami, a zaujali oproti četníkom hrozivé stanovisko. Hromada ľudí bola celú noc pred kláštorom, ktorý sa podobal nejakému obležanému hradu z čias sedliackych vojen. Chýry o údajných úmysloch žandárov nezostali však iba v Nižnom Šebeši a čoskoro sa o nich dozvedeli aj ľudia z Vyšného Šebeša, z Fintíc, z Kelemeša (Ľubotíc) a Podhradíka, skadiaľ sa muži tiež odobrali na obranu františkána. V nedeľu a v pondelok bola situácia stále napätá a žandári, ktorí chceli ďalej vyšetrovať, neboli do kláštora pripustení. Pri prvom vyšetrovaní si žandári vzali podľa predpisov so sebou civilného svedka: nemohli nájsť richtára, zavolali si teda prvého človeka, ktorého stretli, hostinského Čirča. Ľudia, ktorí videli Čirča ísť so žandármi, začali ho upodozrievať z udavačstva a chceli ho lynčovať, ba ohrozovali aj jeho rodinu, a chceli demolovať aj jeho chalupu, takže museli všetci zo Šebeša ujsť. Preto si nadpor. Dvořák privolal posilu. Ľudia sa však medzitým dozvedeli, že udavačom je vlastne Prokop Šteglík, ktorý zdržoval sa ešte v kláštore. Hnev ľudu obrátil sa teda proti nemu a chceli vniknúť do kláštora, aby sa na ňom vypomstili. Četníctvo sa teda usilovalo znemožniť davu prístup do kláštora. Už tu začal ľud útočiť a niektorí tvrdia, že už vtedy padali kamene. V pondelok odpoludnia chceli žandári P. Agapa znovu vypočuť, keď však ľud nechcel ich do kláštora pustiť, privolali si v noci ďalšiu posilu z Prešova: nočnú dobu volili si práve preto, lebo dúfali, že v noci podarí sa zatknúť niektorých ľudí bez incidentov. Keď sa však ľud napriek opätovnému vyzvaniu nechcel rozísť, ba naopak, začal hádzať kamene, bolo použité strelnej zbrane. Četníci najprv vystrelili do vzduchu, keď sa však ľud nerozchádzal ba naopak, tým väčšmi rozzúril a začal četníkov kameňovať, vystrelili asi dvanásť, štrnásťkrát do ľudu. Medzi dvoma, nerovnakého počtu, ale aj nerovnakým spôsobom ozbrojenými skupinami vyvinula sa formálna bitka. Mnoho osôb bolo poranených, medzi nimi Matej Huľa. 23-ročný mládenec z Jarovníc, ktorý slúžil u hostinského Fecku, tak veľmi ťažko štyrikrát do nôh, raz do pŕs tak nešťastne, že za niekoľko minút skonal. Z četníkov bol na tvári ťažko, avšak nie nebezpečne poranený vrchný strážmajster Beran, ľahšie poranenia utrpeli K. Dvořák, okresný četnicky veliteľ z Prešova a strážmajstri Šandera, Ptáček, Cvein a Krejčiřík. Zo sedliakov boli dosiaľ zistené zranenia Jozefa Fuhrinského, podrichtára Viktora Lenarta z Nižného Šebeša a roľníka Hogerana Markuša z Fintíc. Títo však nie sú jediní ranení, podľa výpovedí ľudí bolo po salvách počuť doma kričanie mnohých ľudí, ale títo sa väčšinou boja ku svojim poraneniam priznať a skrývajú sa doma i po susedných dedinách. Ešte ani teraz po tej streľbe by ľud nebol sa upokojil, keby medzitým nebola prišla novšia posila žandárov v počte vyše 30 mužov. S toľkým počtom ozbrojených žandárov si ľudia predsa len netrúfali pustiť sa do boja i rozutekali sa po všetkých stranách, takže dnes ráno nebolo v celej dedine vidno skoro ani jediného muža. Zavčasu ráno dostavil sa na miesto vzbury četnícky štábny kapitán Lendík, lekár, vyšetrujúca komisia a previedli prvé a hlavné vyšetrovanie. Zatknutých bolo 7. júla do 11. hodiny vyše dvadsať osôb, medzi nimi P. Agap Malkuššák, zamestnanec františkánskeho kláštora Prokop Šteglík, šebešský richtár Ján Boľanovský, ktorý údajne ľud podnecoval k odporu, jeho syn J. Boľanovský, poslucháč teológie a mnohí iní. V ďalšom vyšetrovaní a zatýkaní četníctvo pokračuje v Šebeši i okolitých dedinách, ktoré pre nerozmyslenosť a prílišnú horlivosť niektorých ľudí premenili sa za jednu noc z tých šarišských dediniek v revolučné hniezda, kde na každej tvári zračí sa smútok rozhorčenosť a melanchólia. Bude zase treba hodne času, kým Šebeščania zabudnú na krvavý 6. júl 1925.
Dňa 18. septembra 2005 bola na priečelí farského kostola Najsvätejšieho mena Ježiš a Mária odhalená pamätná tabuľa Matej Huľu. Stalo sa tak pri príležitosti osláv 690. výročia prvej písomnej zmienky o Nižnej Šebastovej, ktoré zorganizovalo mesto Prešov a Výbor mestskej časti č. 3.

Traja Košickí mučeníci v Nižnej Šebastovej 


Ešte jedna uhorská kapitula nepriamo zasiahla do kanonických tradícií Košíc - Ostrihomská metropolitná kapitula. Jej sídelným kanonikom bol Dr. Marek Štefan Ján Križin, ktorý ako 30-ročný v Košiciach zahynul mučeníckou smrťou spolu s dvoma jezuitmi 7. septembra 1619.
Zložitá doba 17. storočia bola len počiatkom prvých rekatolizačných snažení. Príchod jezuitov do Košíc súvisí s prvým príchodom Jágerskej kapituly. V reformáciou zachvátených Košiciach nastala v roku 1604 priaznivá situácia, ktorú využili synovia sv. Ignáca a 21. februára prišli do Košíc. Jágerská kapitula im s radosťou odovzdala duchovnú správu v meste. Dňa 27. októbra 1604 síce boli jezuiti z Košíc vyhnaní, no v roku 1615 sa sem opäť vrátili. Prestupovaním vplyvných a veľkých rodín a osobností na katolícku vieru sa postupne rekatolizácia ešte viac upevňuje. Župan Zemplínskej a Užskej stolice Juraj Drugeth vydal 2. júla 1615 zakladajúcu listinu pre jezuitské kolégium v Humennom, na ktorom potom študovali i nekatolícki študenti. Známi katolícki biskupi, ako František Forgáč a Peter Pázmaň, boli konvertitmi.
V roku 1618 prišli do Košíc dvaja jezuiti Štefan Pongrác a Melichar Grodecký, ktorí si smeli v kráľovskom dome zriadiť katolícku kaplnku. V pastorácii im vypomáhal Marek Križin, ktorý bol správcom majetkov bývalého benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom. Meno tohto kňaza, ktorý bol ostrihomským sídelným kanonikom, sa natrvalo zapísalo do dejín, pretože spolu so svojimi spolubratmi bol ako 30-ročný pre vernosť katolíckej viere a pápežovi zavraždený.
Dňa 4. septembra 1619 do Košíc vtrhlo povstalecké vojsko Gabriela Betlena, ktoré obsadilo mesto a traja kňazi, ktorí sa vtedy nachádzali v kaplnke Kráľovského domu, nemohli vyjsť. V dusnej atmosfére náboženskej nenávisti voči katolicizmu a všetkému pápežskému žiadali kňazov, aby sa zriekli katolíckej viery. Po rôznych neprístojnostiach v noci zo 6. na 7. septembra 1619 k nim vtrhli ozbrojenci a surovo ich zmasakrovali. Gabriel Betlen pri tejto príležitosti pred radou Košíc v roku 1619 slávnostne zložil prísahu o ochrane mesta pred nepriateľmi, medzi ktorých zaraďovali aj katolíkov. Povesť o hroznej smrti sa rýchlo rozšírila a nebohí kňazi boli považovaní za mučeníkov. Ich telesné pozostatky si v roku 1620 vyžiadala Katarína Pálffyová, manželka palatína Žigmunda Forgáča, ktorá ich pochovala v kostole v Nižnej Šebastovej, odtiaľ boli prenesené do krypty kostola v Hertníku a v roku 1635 do Trnavy na základe rozhodnutia Petra Pázmaňa. Najprv sa ich pozostatky nachádzali u klarisiek, po zrušení ich rehole Jozefom II. (1780 - 1790) sa dostali k uršulínkam a roku 1905 aj k jezuitom. Hlava kanonika M. Križina sa dostala do ostrihomskej katedrály. Ich kult sa rýchlo rozšíril.
O cirkevný beatifikačný proces sa snažili košickí biskupi v 19. storočí. Svätý Otec Pius X. vydal 6. januára 1904 allocutio, ktorým vystavil beatifikačný dekrét pre Mareka Križina, Štefana Pongráca, Melichara Grodeckého a Janu z Arku. Počas druhej návštevy Svätého Otca Jána Pavla II. Na Slovensku bolo teologickým zenitom vizitácie svätorečenie troch košických mučeníkov, medzi nimi i Mareka Križina. Slávnostný kanonizačný akt sa konal na pôde mesta Košice, teda tam, kde i M. Križin prelial mučenícku krv. Bolo to v nedeľu 2. júla 1995.

Vyhľadávanie

Počasie Prešov

© 2011 - Rímsko - katolícka farnosť Prešov - Nižná Šebastová - administrátor stránky. Všetky práva vyhradené.

Autor webu: Dr@ziwNet

TOPlist